Zivé spomienky

Morské prasiatka (morčatá)

Je to jednoduché: morským sa stalo preto, že ho doviezli z Ameriky, tzn. spoza mora. Hoci by bolo asi správnejšie ho nazývať „zámorským“. V Európe ho najčastejšie volajú „ Guinea- pig -guinejské prasiatko“ alebo v niektorých krajinách — „prasacia myš“ či „indické prasiatko“. Ako vidíte, iba slovo prasiatko sa opakuje. Prečo? Pretože toto zvieratko občas vydáva krochkajúce zvuky, úplne ako jeho veľký menovec. Ako prví morské prasiatka zdomácnili kmene Ánd Južnej Ameriky ešte pred 5 tisíckami rokov. Je ale pravda, že vtedy neboli iba domácimi miláčikmi. Ľudia ich používali ako zdroj chutného mäsa alebo ako obete pri rôznych rituáloch a obradoch. Sú to dosť milé domáce zvieratká s mierumilovnou a dôverčivou povahou. Veľmi radi sedia na rukách a hrajú sa s majiteľom. Ich potravou je seno, obilninové krmivá, šťavnaté ovocie a zelenina. Pri kŕmení je potrebné brať do úvahy, že čerstvé seno ma byť v klietke stále, nakoľko zvieratko ho používa na zbrusovanie zubov, a okrem toho, prispieva k správnemu fungovaniu zažívacej sústavy. Je lepšie ich chovať v pároch alebo v menších skupinách rovnakého pohlavia – samota vyvoláva u morských prasiatok smútok, čo vedie k prejedaniu a skracovaniu dĺžky života.

Morsk prasiatka

 

 

Morské prasiatko SKINNY

(v preklade z angličtiny koža a kosti) – v dnešnej dobe jeden z najexotickejších a najobľúbenejších druhov.

Morské prasiatko SKINNY je úplne bezsrsté, má srsť len na nose, predných a zadných labkách. Srsť sa podľa štruktúry trocha odlišuje od srsti obyčajných morských prasiatok tým, že je drsnejšia a kučeravá. Niektoré SKINNY majú na celom tele neviditeľné chĺpky, ktoré robia kožu mäkkou a hebkou. Tieto chĺpky dostali názov zamatový pláštik. Srsť morských prasiatok na papuľke rastie okolo nosa až do polovice očí, na končatinách srsť vytvára dojem rukavičiek na predných a ponožiek na zadných labkách. Často stretnete aj morčatá, ktoré majú tak zvané „veveričie“ dlhé štetinky na ušiach a srsť aj po obvode tela.

Morsk prasiatko SKINNY

Coronet

Coronet — je to kráľovské morské prasiatko. Jeho srsť padá ako vodopád a na hlave vytvára korunu. Morčatá tohto druhu sú pokojné a sú stvorené na výstavy. Spoznať plemeno Coronet je možné podľa rozety v tvare koruny na hlave a rozdelenia srsti s cestičkou, ktorá musí byť uprostred chrbta prasiatka. Kvôli rastu prasiatka a toľkej srsti na tele, koruna sa dvíha na ušká a potom zakrýva prasiatku očká.

Coronet

Trpasličie králiky

Domáce zvieratá králiky pochádzajú z divého králika európskeho. Je to jediný druh, ktorý sa podarilo zdomácniť a následne bolo získaných veľa rôznych plemien, ktorých počet sa blíži k 200. Králiky sa výborne hodia ako domáci miláčikovia, nehryzú, nemajú vlastné parazity, pretože ich jedálny lístok sa skladá predovšetkým z rastlinnej potravy, vôbec nevydávajú žiadne zvuky, čo svedčí aj o tom, že sú absolútne neškodné pre deti. Ak domáci králik dostáva dobrú opateru, dožíva aj 8 až 12 rokov, na rozdiel, napríklad, od škrečkov, okrem toho králiky sú veľmi rozumné. Všetko, čo potrebujú – je to vaša láska, starostlivosť a pozornosť, a tiež správne podmienky chovu a opatery. Sú to veľmi vnímavé stvorenia, ktoré, bez pochyb, vám oplatia vašu pozornosť.

Trpasliie krliky

Africký trpasličí ježko

Africký trpasličí ježko – je to umelo vyšľachtený druh a nevyskytuje sa v divej prírode. Práve preto chov trpasličieho ježka sa veľmi líši od chovu všetkých ostatných známych druhov ježkov. Africký trpasličí ježko neukladá sa na zimný spánok, nedupoce, je prakticky bez pachu a živí sa suchým krmivom pre mačky. Púšťať ježka do prírody či v lese nesmiete, pretože tam zahynie. Dĺžka života je okolo 5 rokov a závisí od starostlivosti a potravy. Viaceré ježkovia sa rady hrajú. Najlepšie hračky pre ne – sú to hračky pre mačky: plastové loptičky so zvončekom vnútri apod. Základné krmivo afrického trpasličieho ježka – je to žrádlo pre mačky super — premium triedy.

Africk trpasli jeko

Surikaty

Surikata (v angličtine tiež meerkat) žije v púšťach, polopúšťach a suchých stepiach všade na juhu Afriky – od jazera Čad až po predhoria mysu Dobrej nádeje, v Angole, Namíbii, JAR, Botswane, Zambii a Zimbabwe. Surikaty sa ľahko zdomácňujú a domorodci ich často chovajú ako domáce zvieratá, ktoré vyhubia hady, jedovatý hmyz a hlodavce. Juhoafrické národy veria, že surikaty sú schopné ochrániť ich domy pred  vlkolakmi — „mesačnými diablami“ a kvôli tomu, ako aj za ich zvyk vzpriamene sa vyhrievať na slnku, keď ich srsť pritom priam svieti, miestni ich volajú „ slneční anjeli“. Surikata sa odlišuje od jej príbuznej mangusty hlavou s dlhším nosom, vysokými nohami so štyrmi prstami, dosť dlhým chvostom a absenciou prvej nepravej stoličky. Najväčšia odlišnosť – sú to pazúry na predných nohách, sú také dlhé a pevné, ako u žiadneho predstaviteľa rodu mangustovitých, s ktorých pomocou surikaty vyhlbujú nory, ktoré sa ťahajú pod zemou mnohé desiatky metrov, a tiež získavajú pokrm tak, že vyhrabú zo zeme rozličný hmyz.

Surikaty

Činčily

Činčila (Сhinchilla Lanigera) – je to sympatické a milé na pohľad zvieratko, vhodne na chov v domácich podmienkach. V divej prírode žije v horských krajinách Južnej Ameriky. Žije v  Andách vo výške okolo 3 tisíc metrov nad hladinou mora. Je tam často chlad a sucho so skromnými zdrojmi potravy. Aby prežila v takých drsných podmienkach, musí činčila šetriť energiu, získanú z každého stebla trávy či konárika, ktoré sa jej podarilo nájsť a zjesť. Drsné podmienky života v pôvodných miestach výskytu podmienili unikátnu štruktúru kožušiny činčíl. U bežných kožušinových zvierat z jednej vlasovej cibuľky vyrastie jeden vlások, ale u činčily 60 až 100 jednotlivých vláskov s hrúbkou 12 až 14 mikrónov. Na jednom centimetre štvorcovom sa ich dá narátať 25 a viac tisíc. Skrátka, je to súvislá vrstva nezvyčajne hustých, pružných a jemných chĺpkov hrubá 2,5 až 3 centimetre. Práve táto vrstva ochráni činčily aj v najsilnejšej zime. Vlások po celej dĺžke nemá rovnaké zafarbenie: dole je tmavošedý, niekedy až čierny či modrastý, v strede – biely a hore – čierny, čo pridáva kožušine zvláštnu krásu kvôli hre odtieňov na záhyboch tela. Práve toto vytvára nezvyčajnú atraktívnosť ľahkej, hustej, pružnej a jemnej kožušiny činčíl, čo viedlo k vysokým cenám výrobkov z tejto kožušiny. Napríklad cena za kožuch z kožušiny činčíl sa môže pohybovať od 10 do 100 tisíc dolárov v závislosti od množstva a kvality kožiek, použitých na jeho výrobu.

inily

Mini prasiatka a mikro prasiatka – okrasné prasiatka

Predstavte si, že počas prechádzky so svojim miláčikom ste zakaždým stredobodom pozornosti: okoloidúci sa prekvapene obzerajú a jojkajú, davy detí vás prenasledujú, aby si mohli prezrieť vášho „štvornohého miláčika“. Prečo sú všetci prekvapení? Pretože máte na vôdzke … prasiatko. Ozajstné, iba malé prasiatko poslušne cupká vedľa vás, mávajúc chvostíkom a veselo krochkajúc, no nie je to exotické? Ani nie, už to dávno exotika nie je, je to reálna epidémia „svinstva“, ktorá postihla celý svet. Ale veď ani nie je nič prekvapujúce na tom, že prasiatka získavajú lásku človeka nielen ako šunka. Prasa je veľmi intelektuálne a prekvapivo čistotné zviera.

Mini prasiatka a mikro prasiatka

Veverička lesná

Veverička lesná je hlodavec a žije na stromoch. Oblasť jej výskytu je dosť široká, toto zvieratko môžete stretnúť v tajge, lesostepiach alebo v zmiešanom lese. Na pohľad je to milé zvieratko:  ladné, ohybné telíčko so silne sa držiacimi pazúrikmi na predných labkách, zadné labky sú trochu dlhšie, a hlavná ozdoba – trocha ohnutý našuchorený chvost. Chvost má rozmery, ktoré sú väčšie ako zvieratko samotné, papuľka je trochu zaostrená, na veľkých uškách sú dlhé štetiny. Tvar papuľky pridáva veveričke nezbedný a vždy ustarostený pohľad. Pri hľadaní potravy toto zvieratko je schopné prekonávať obrovské vzdialenosti a presúva sa z jedného revíru do iného. Presúva sa po stromoch veľkými skokmi. Na zem zíde kvôli jedlu: hubám či šiškám. Keď sa presúva po zemi, vždy skáče.  Kŕmi sa cez deň, v noci sa schováva v dutinách stromov, kde sa ukrýva aj pred nepriazňou počasia. Zafarbenie veveričiek, v závislosti od druhu a ročného obdobia, býva rôzne.  V lesoch Európy, Ázie a Ameriky je okolo 30 druhov veveričiek.

Veverika lesn

 Papagájec vlnkovaný

V domácich podmienkach tieto papagájce dožívajú 15 rokov. V zajatí sa dobre rozmnožujú. Sú to prakticky najmenší predstavitelia papagájov: dosahujú dĺžku asi 18-20 centimetrov, hmotnosť medzi 40 – 45 gramami. Krídlo papagájca má v priemere dĺžku 9 cm. Papagájec vlnkovaný už dávnejšie vo viacerých krajinách priťahoval pozornosť ľudí svojou bezstarostnou povahou a intelektom. S týmto vtákom sa nikdy nenudíte, on sa môže hrať s hračkami (zrkadielko, rebrík, zvonček a iné), môže imitovať spev vtákov a ľudskú reč.  Kolónie papagájcov vlnkovaných dávajú prednosť miestam hniezdenia poblíž vysýchajúcich potokov, kde rastú kriky, eukalypty a iné rastliny. Na hniezdenie využívajú dutiny v kmeňoch a konároch stromov. Tieto papagájce dostali názov „vlnkovaný“ kvôli vlnkovanému zafarbeniu  na hlave a krku. Pôvodná farba papagájcov vlnkovaných je zelená, iné farby už boli vyšľachtené. Papagájec vlnkovaný má na hlave, krku a pleciach žlté pruhy na šedom pozadí, ktoré vytvárajú kresbu, pripomínajúcu vlny.  Papagájec vlnkovaný sa prvýkrát dostal do Európy v roku 1770 po návrate expedície Jamesa Cooka.

Papagjec vlnkovan

Perličky domáce

Perličky domáce sú blízkymi príbuznými domácich sliepok, moriek a prepelíc. Perličky  pochádzajú z Afriky, ale dobre sa cítia v rôznych oblastiach Európy pri bežných podmienkach chovu, ako v uzatvorených miestnostiach, tak aj v oplotených výbehoch, dokonca aj v klietkach. Majú pekný a exotický výzor, operenie je neobvyklé. Hlavu majú holú, rovnako aj hornú časť krku.  Majú červené laloky, ktoré sú u kohútov výraznejšie a väčšie. Tvoria stáda a sú dosť hlučné. Dobre vychádzajú s inými obyvateľmi na dvore, ale vedia sa aj ubrániť. Rýchlo behajú a dokonca môžu aj vzlietnuť, preto dospelým perličkám strihajú letové perie na 5-6cm na jednom krídle. Perličky sú menej náchylné na choroby, ako iná domáca hydina. Po zotmení sa usadia na nižšie bidlá spolu so sliepkami. Keď vidia neznáme osoby či zvieratá, robia kotkodákaním neskutočný hurhaj, preto sú z nich, ako aj z husí, výborní strážcovia.

Perliky domce

Čínske hodvábne sliepky (angl. Silkie)

Čínske hodvábne sliepky majú tisícročnú históriu. Pochádzajú z Číny. Mali názov Silkie (alebo aj Silky). Perie hodvábnych sliepok nemá háčiky a preto nemôže byť navzájom spojené.

Okrem hodvábneho operenia čínska hodvábna sliepka má charakteristickú modrú farbu kože, okostice, brušnej sliznice, hrebienka a mozgových blán. Práve preto dostali aj názov „čiernokožci“ (negrisy). Je známe, že ich používajú aj na získanie páperia a strihajú ich ako ovce. Z jednej sliepky tak získajú za dve strihania 120-150 g páperia. Po strihaní perie narastie za 30-40 dní. Prvé zmienky o čínskych hodvábnych sliepkach sú od Aristotela z 4. storočia pred n. l. Opisuje ich ako sliepky s mačacou srsťou. Spomínajú sa aj v letopisoch čínskej dynastie Tan ako „čierne kochinské sliepky“. Toto plemeno je veľmi pekné a nenechá vás ľahostajným.

nske hodvbne sliepky (angl. Silkie)